TÁBOR NILU

Celý náš príbeh začína jedným dňom, kedy sa bohyňa Serket zas a znova vydala na chvíľu medzi ľudí. Tentokrát sa ocitla medzi beduínmi, ktorých mala celkovo rada, keďže u nich sem-tam boli ešte tí, ktorí si na ňu spomenuli. Hlavne preto, že bola ochrankyňou pred uštipnutím, čo vám pri živote na púšti hrozilo každú chvíľu. Práve preto jej o to viac prišli títo ľudia zaujímaví, že aj v modernej dobe stále ešte dokázali zachovávať svoju púštnu kočovnú kultúru bez akýchkoľvek výdobytkov tej doby.

A práve vtedy sa stretla s Williamom, šarmantným ryšavým Angličanom, ktorí žil s týmito kočovnými ľuďmi. William bol totiž antropológ, ktorý robil výskum práve o živote a spoločenskom správaní beduínov, čo bol dôvod, prečo tam už rok žil. Ako inak, blonďavá bohyňa ho okamžite zaujala, už len preto, že sa úplne líšila od tamojších ľudí. Tá sa mu predstavila ako Elisa, biologička, ktorá študuje škorpiónov, čo bol jej dôvod, prečo tam bola. Obaja si veľmi dobre sadli, dokonca až tak dobre, že ešte noc toho dňa prežili obaja v milostnej náruči. Na ďalšie ráno už ale Elisi nebolo a William sa tak vrátil do svojich starých koľají, po čase na nejakú Elisu úplne zabúdajúc.

Aký to bol neskôr šok pre neho, keď sa asi po 9 mesiacoch ocitla pred jeho stanom aj s malým uzlíčkom v náručí. Vysvetlila mu, že sa jedná o ich dcéru, ktorú pomenovala Shahira, a že sa musí o ňu postarať, pretože ona jednoducho nemôže. Samozrejme, William nebol práve nadšený, no keď sa pozrel do tváre tomu malému uzlíčku v jej náručí, okamžite si ju zamiloval a tak nakoniec súhlasil. I tak však vyžadoval od Elisi riadny dôvod toho, prečo ju jednoducho nemôžu vychovávať spoločne. Tak nezostávala mladej bohyni nič iné, len vyložiť karty na stôl a priznať sa, že v skutočnosti nie je Elisa, ale egyptská bohyňa Serket. Tiež mu rovno vysvetlila aj to, že keď bude Shahira dostatočne stará, bude musieť pre jej vlastnú bezpečnosť odísť do tábora.

Will to kupodivu zobral celkom dobre, i keď chvíľu trvalo, kým tomu uveril. Nakoniec teda súhlasil, hoci by asi aj tak nemal na výber. Nehodlal sa svojej krvi len tak zbaviť, hoci to bolo úplne neplánované. Raz to bola jeho dcéra a on bol odhodlaný sa o ňu postarať najlepšie ako vedel. Shahira tak teda vyrastala len s otcom medzi beduínmi bez akýchkoľvek moderných technológií, hoci o nich samozrejme vedela. Nijako jej to ale nevadilo, milovala ten život, síce vedel byť niekedy skutočne drsný. Mnohému ju ale aj naučil, podobne ako jej otec, ktorého nadovšetko milovala. S otcom mala vskutku veľmi dobrý vzťah a nikdy jej matka veľmi nechýbala. Na to jej to príliš vynahradzovali ženy v kmeni, v ktorom žili. Tamojší ľudia si ju totiž veľmi obľúbili a doslova ju prijali za svoju. Že je nepochybne dcérou svojej matky sa čoskoro potvrdilo aj tým, že malá Shahira neraz doniesla otcovi v rukách ukázať rôznych škorpiónov, ktorých našla a ktorí sa skutočne k jeho dcére chovali veľmi krotko, pričom jej nikdy žiaden neublížil.        Nehovoriac o jej fascinácií nimi. Shahiru však celkovo zvieratá veľmi zaujímali a od mala k nim prejavovala silnú náklonnosť.

Na púšti žili s otcom do asi jej štrnástich rokov, no potom sa musel Will vrátiť späť do Anglicka a Shahira tak musela odísť s ním. Bolo to veľmi ťažké lúčenie, pretože Egypt milovala a i v Anglicku ho stále považovala za svoj pravý domov. Začiatky boli samozrejme ťažké, pretože si nevedela na podnebie v Anglicku zvyknúť, ani na nové oblečenie, veľký dom, v ktorom žili a celkovo...Bol to pre ňu úplne iný svet, než to, aký poznala dovtedy. Musela sa v kratšom čase naučiť pod anglicky, načo nastúpila do jednej zo súkromných škôl. Vďaka svojej povahe nemala našťastie problém sa začleniť a o to viac sa stala zaujímavou, keď  sa rozkríklo, kde dovtedy žila. Po čase si na všetko zvykla, no niekedy skutočne nechápala, čo jej vrstovníci toho toľko vidia na elektronike. Ona sa bez nej viac-menej zaobišla po celý život a ani žitím v Anglicku sa to nijako nezmenilo. Často sa s otcom rozprávali o živote na púšti a Shahira tak spomínala na staré časy. Celkovo však mal tento odchod do Anglicka aspoň niekoľko výhod, ako napríklad to, že sa mohla viac venovať hudbe a tancu alebo rozvíjať svoj vzťah k zvieratám. Preto sa rozhodla  riadne študovať, aby sa mohla stať veterinárkou. Rozhodla sa totiž, že chce pomáhať všetkým tým nemým dušiam, hoci zrovna pri škorpiónoch neboli práve najnemšie. Tým totiž dokázala rozumieť doslova, nie len na bázi ich reči tela ako tomu bolo pri ostatných zvieratách.

Tieto plány jej však prekazil jedného dňa istý, hlas, ktorý ju nabádal, aby odišla do nejakého tábora. Snažila sa to ignorovať, no hlas sa stával čoraz naliehavejším. Nakoniec sa s tým zdôverila otcovi, pretože už mala strach, že zošalela, i o tom, že sa vie rozprávať so škorpiónmi. Ten však zostal úplne pokojný a všetko jej vysvetlil, dokonca i to, že do toho tábora bude musieť odísť. Pre Shahiru to bol asi podobný šok, ako pre samotného Willa pred niekoľkými rokmi, ale súhlasila. Tiež totiž nemala pocit, že má práve na výber. Ten hlas a pocit bol skutočne neodbytný. Jej otec tak    všetko zjednala, jej odlet, i dopravenie na Santa Rosu. Rozlúčila sa teda s otcom a na ďalší deň odletela do jej nového domova, do Ameriky, prežiť novú kapitolu jej života.